Denníček: 10.9.2007

Rubrika: Denníček, Zobrazené: 9776
Rozhodol som sa, že budem pchať nos do komunálnych záležitostí.
Tým samozrejme nechcem povedať, že idem robiť komunálnu satiru.
Nie, chcem iba zistiť, či ľudia v komunálnej politike sú úplní neschopáci, vygumovaní idioti, alebo vypočítaví hajzlíci. Rozhladnuc sa po svojom okolí, žiadna iná možnosť ako tieto tri zrejme neexistuje. Bizarná koalícia Smer - SNS - HZDS - Strana zelených - Slobodné fórum, ktorú si zvolili moji spoluobčania  dáva tušiť, že čachre a hyperpasivita povestného pána Bielika nebudú posledná morová rana, ktorá postihla túto časť našej krásnej vlasti. Za ten skoro rok od volieb sa samozrejme nič nezmenilo, okrem toho, že veci sú schátralejšie ako boli vlani. Obecné kulturáky, vinohradnícky spolok, klub aj kino zavreté, v septembri zavreli už aj školu. Na futbalovom ihrisku je stále zlepenec unimobuniek, v ktorých má miestny čávo v šušťákoch a mercedese knajpu pre socky. Druhá jeho nálevňa je v bývalých prezliekárňach na kúpalisku.
Preto je od volieb vo výbore pre školstvo a šport.

Minulý týždeň som bol druhýkrát na stretnutí s poslancami za svoj obvod (či čo to je).
Na stretnutie ma okrem iného lákala možnosť po rokoch navštíviť jednu z najzapľuvanejších krčiem v okolí, do ktorej by som sa inak nedostal. Špinavec už neexistuje, sídli tu klub dôchodcov, koberec, svokrine jazyky, krucifix. Depresia.
Kdeže sú tie časy, keď som prekračoval  za svitania cestou do školičky do školy pošťatých opilcov.
Sadol som si vedľa hŕstky dôchodcov, ktorí sa zaiste budú sťažovať na nevychovanú mládež. (Mládež treba nakopať do riti, to si myslím aj ja. To ich posedávanie, počúvanie nadávok do rytmu syntetického bubna z 0,3 wattového repráku mobilu
a slintanie na chodník medzi tenisky mi pije krv.) Nebudem notorický sťažovateľ, dávam si záväzok, trochu tým lokálnym papalášom prevetrám faldy, nech si nemyslia, že tu bude vládnuť atmosféra rybničného bahna.

Najprv pánko v svetríku prečíta moju minulú interpeláciu, v ktorej žiadam opraviť pre mládežníkov nejaké ihrisko, kým nás od nudy povraždia. Pánko nazrie do papiera
a prečíta, že zaiste, ráta sa s vybudovaním všezväzového univerzálneho multifunkčného polyšportoviska. Na môj dotaz, že chcem počuť nejaké dátumy a podrobnosti, zneistie. "Viete, ja o tomto nič neviem. Tento dokument vidím prvýkrát." Na otázku, ako je možné že nič nevie, keď je členom výboru, krčí plecami a najradšej by tam asi ani nebol.
Moja záludná otázka, prečo dali novému starostovi Zvonárovi už druhýkrát tento rok odmeny vo výške 130 500,- Sk, keď v tejto štvrti nie je žiadna lavička na ktorej by sa dalo sedieť bez príručnej stoličky a očkovania proti hepatitídam typu A až Z, dostávam jednoznačnú odpoveď. 
"Viete, keby sme mu tie odmeny neschválili, už nič by sme od neho nemohli chcieť."

Zisťujem, že prítomní poslanci sú chudáci.
Za nič nemôžu, o ničom nevedia a nič nezmôžu.
Vždy ich prehlasujú, hlasovaním zrušia každú rozpravu, cenzurujú im ich články v tých smiešnych račianskych novinách.

"Nie, s tými bezdomovcami pri vašom dome môže robiť niečo iba pochôdzkár."
Toho pochôdzkara nikto nikdy nevidel, lebo je jeden a má veľký rajón. Asi ho bolia nohy a spí niekde pod dubom. Štátneho policajta môžete volať, až keď vás olúpia
a zabijú. 
Zisťujem, že sociálnodemokratická politika znamená rušenie škôl a kultúrnych stánkov a jej gro spočíva v obchodoch s realitami. Poslanci miestneho churalu tvoria mohutnú realitnú kanceláriu, ktorá rozpredáva, všetko čo sa rozpredať dá. Kam sú investované utŕžené peniaze nie je na prvý pohľad v plenéri vidno. Ani na druhý. Ba povedal by som, že ani na tretí. Smer údajne kooperuje s SDKÚ, pretože niektoré pozemky sú mestské
a v mestskom churale majú väčšinu títo. Dozvedám sa, že si môže hocikto vlastne postaviť hocikde hocičo. Ak vie ako na to.
A dozvedám sa, že klub dôchodcov, v ktorom sedíme, je posledným kultúrnym stánkom široko - ďaleko. Lenže sa tu nedajú robiť žiadne akcie, lebo je predsa v dome v ktorom bývajú nespokojní občania, ktorí hneď zatelefonujú telvízii Joj. A to je potom jojže - joj. Komisia pre kultúru, ktorej náčelníčkou je zhodou okolností pani manželka pána starostu, predsa len naplánovala do konca roka ešte jednu akciu. Súťaž v lúštení krížoviek.
Po dvoch hodinách, keď sa dozviem, že dotyční poslanci o ničom nevedia a nič nemôžu, logicky sa pýtam, načo vlastne sú.
Nevedia ani to.
Sú smutní.

O týžeň zamierim na zasadanie račianskeho churalu.
Keďže všetky pekné a dôstojné budovy nechali schátrať a pripravujú ich na predaj, zasadanie sa odohráva v škatuli zo skla, hliníka, papundeklu, sklenej vaty a linolea, vzor Dom pionierov, osemdesiate roky dvadsiateho storočia. Stoly s obrusmi do U, ako na dedinskej svadbe. Páni v lacných pokrkvaných oblekoch ako na dedinskej svadbe.
Na stole minerálky a veľké bagety zabalené vo fólii. Vyzerajú ako larvy, z ktorých sa po zakuklení vyliahnu ďalší komunálni politici. Minule boli vraj šnicle medzi dvoma chlebmi.
Za náčelníckym stolom, sedí Rafael Rafaj (ďalej Raf-Raf), prežúva. Celý čas nič iné robiť nebude. Bagetu nie, národnobuditeľskí jogíni bagety nejedia. Má najkrajší oblek. Vedľa neho sedí náčelník. Strašne sa nepodobá na Bila Gejca. Má napnutú kožu na tvári a hlas, ako keby žul bagetu v cisterne. Za sĺpom sedí nejaká teta, ktorá by mohla robiť na Ministerstve práce a sociálnych vecí, ale tú našťastie nevidím.



Pán Zvonár má všetko pevne v rukách, poslanci hlasujú ako jeden hermafrodit.
Je to nuda ako sviňa, toto by som nerobil ani za všetk ich platy dokopy. Z driemot ma vytrhne iba vyjadrenie najvyššieho náčelníka, že petíciami občanov sa zaoberať nebudeme, lebo by to bol precedens, keďže oni stále niečo chcú. Potom by chceli všetci. A to je neracionálne. Petície berieme na vedomie.
Bodka.
Potom prichádza najdôležitejší bod programu, výpredaj.
Podľa toho pána "najkrajší stavebný pozemok v Rači", ten na ktorom akurát stojí Cirkus Humberto. Má podľa neho cenu 3.000 AŽ 3.200 korún na za meter. Vynikajúca cena, bral by som aj ja kúsok. Samozrejme, kupec už je známy. Fair - Play  Zuzana vedľa mňa šepká, že tá firma ešte dnes doobeda nebola zapísaná v Obchodnom registri. Podivujem sa, čo to je za meno, v novinách písali, že tam niečo má stavať Kmotrík. Uškrnie sa. No aký som sprostý.
Poslanci poslušne predaj odhlasujú, nikto dotyčnú zmluvu nechce vidieť. Áno, aj to v tej zmluve bude zapracované, povie pán starosta.
A všetci mu uveria.
Je to nuda ako zobrané spisy Ivana Gašparoviča.
Odchádzam v momente, kedy prehovorí Raf-Raf, držiteľ čestnej funkcie šéfa televíznej rady Račianskej televízie.
Hanebná žiarlivosť mnou lomcuje tak silno, že niet iného východiska, ako okamžite zmiznúť. Prečo majú vždy všetci lepšie funkcie ako ja?!?