Denníček: 18.11.2009

Rubrika: Denníček, Zobrazené: 39744


"V politike nejde o žiadne hodnoty, ale vždy o záujmy, ekonomiku a moc."
Robert Fico, jún 2007




To, že je náš premiér človek nasratý na celý svet, za to, že je iba premiér a nie generálny tajomník ústredného výboru komunistickej strany už dávno vieme. Nie je ťažké predstaviť si, že mladý káder Robert si ľudí s transparentmi "Koniec monopolu jednej strany" a "Komunisti k lopate", vykrikujúcich po námestiach "Posledné zvonenie" veľmi dobre všimol. Zaiste si aj cvrkol, lebo jeho sen o strmom kariérnom postupe, ktorý mu mala zabezpečiť červená legitimácia, sa chvíľu zdal naprosto stratený. Každopádne bol niekde dobre zalezený a vyčkával, čo sa stane. Keď zistil, že situácia vôbec nie je taká zlá a národ sa k ľuďom jeho krvnej skupiny (ako Rudolf Schuster či Milan Čič) správa napriek hustým rečiam na námestiach veľmi zhovievavo, prehodnotil a pozmenil svoj kariérny plán. Podario sa. Nie je celkom podľa jeho predstáv, lebo byť veľkým zvieraťom v diktatúre proletariátu, byť súčasťou štátostrany čo má k dispozícii svoju vlastnú ozbrojenú zložku, to je predsa len iná káva, ako byť chvíľu demokraticky voleným (no fuj) predstaviteľom.
Nálady ľudu sú vrtkavé, nikto nezaručí dôstojnú starobu na tribúne medzi ostatnými bravčovými hlavami.

Koľko sa len nasníval, podmračený chlapček s hlavou porastenou ryšavými štetinami, dieťa predavačky obuvi a šoféra vysokozdvižného vozíku, ako raz všetkým ukáže. On im ukáže! Nikto si z neho srandu robiť nebude. Nie to nie. Svedomito sa biflil, hádam aj čo - to doniesol na svojich zlých spolužiakov, čo nechodili do školy v obleku. A tak sa po čase vyšvihol na mladého perspektívneho. Všetko išlo ako po masle. Ak človek nechcel byť šikanovaný, ale naopak chcel byť na vrchole spoločenského reťazca s možnosťou šikanovať iných, kariérny algoritmus iskrička - pionier - zväzák - kandidát - komunista sa veru obísť nedal. Nie, nechcel predávať topánky, ani prevážať palety. Chcel rozkazovať.

Doteraz si držal imidž frajera, ktorý je taký veľký, že nejaké dejinné zvraty sú preňho nezaujímavé somariny. Dvadsať rokov od revolúcie pravdepodobne pocítil ako dostatočne dlhú dobu na to, aby sa začal správať prirodzene. Aby nám ukázal, že diktatúra proletariátu chránená armádou, Verejnou Bezpečnosťou, Štátnou Bezpečnosťou a Ľudovými milíciami je spoločenské zriadenie jeho srdcu najmilšie. Škoda, že sme v tých všelijakých štruktúrach, ktoré nám zakazujú trest smrti, na ktorý je Robert odborník. Po neuveriteľnej slovnej úplavici, ktorá postihla na verejnosti na výročie revolúcie jeho komplica, predsedu parlamentu, nenechal sa zahanbiť ani Robert. Robert, ktorý to všetkým ukáže. Všetkým, čo neprajú jeho kariére.

Robert sa rozrečnil o tom, že nemáme byť prečo hrdí na nejaký november, lebo zobral ľuďom sociálne istoty. Ako príklad uviedol, že ON mohol ísť ako študent za peniažky zo štedrého sociálneho zabezpečenia na dovolenku na Maltu!  Aj školstvo sa zhoršilo. Ako príklad uviedol seba. Vypustí dáka škola dnes takéhoto právnika? A nakoniec si neváhal svoju súdružskú držku obtrieť ani o tribúnov revolúcie, ktorí to - jeho optikou - robili zo zištných dôvodov. Veď podľa neho sa robí všetko iba pre moc, vplyv a peniaze.

Nuž, ak môžeme zištnými dôvodmi nazvať trebárs to, že tým ľuďom išlo medziiným aj o to, aby sa spoza ohrady z ostnatého drôtu napusteného elektrinou mohli do zahraničia dostať všetci, nie iba kolaboranti monopolnej strany, tak sa dá súhlasiť.
Robert - určite náhodou - totiž zabudol spomenúť, že na takéto výlety sa dostávali iba ľudia jemu podobní. My ostatní sme museli čučať za ostnatým drôtom, za mínovými poliami a protitankovými zátarasmi, pozorovaní bdelými ďalekohľadmi súdruhov pohraničníkov a vetrení ňufákmi ich verných pohraničiarskych vlčiakov. Všetci. Nielen tá nenávidená "pracujúca inteligencia" ale aj "ľudia práce", na ktorých sa náš nasrdený kariérista tak rád odvoláva. Ako dobytok. Zatiaľ čo si ľudia jeho typu, papaláši súčasní aj budúci cestovali, nakupovali v diplomatickej predajni a zabydľovali znárodnené byty po odsunutých buržujoch, ostatní ľudia si hovorili horký otrepaný frk o tom, že toto leto strávia dovolenku na malte, alebo na balkóne.
(Akože na Malte, alebo na Balkáne. Ha - ha.)
Aj keď sami seba nazývali komunistami, nebývali v komúnach a nevyznávali rovnosť. Správali sa (a to im aj ostalo) podľa tých najhorších spôsobov ruskej šľachty. Nechceli ľudu slúžiť, ale chceli mu neobmedzene vládnuť, mať ho vydaný na milosť a nemilosť. Nie, nepotrebovali sa zžiť s ľudom ktorého mali plné huby, potrebovali mať lepšie dovolenky, lepšie byty, lepšie autá, lepšie školy a hračky pre svoje deti. Čo by samozrejme nebolo až také zlé, keby v tom nebránili každému, kto bol mimo ich vyvolenej kasty. Tí ostatní nech aj skapú a keď sa im neľúbi nech zhnijú vo väzení.
Zatiaľ čo si Robert a jeho súkmeňovci užívali svoje privilegované sociálne výhody, na ktoré nezabudnú do smrti, ľudia podnikali najponižujúcejšie procedúry, aby ich deti zobrali do škôl, aby sa dostali na rad k lekárovi, aby si kúpili mäso, aby sa dostali do poradovníka na škodovku, ktorú dostanú až za tri roky a ktorá už v tej chvíli bola 20 rokov za vývojom, aby niekde pod pultom zohnali hajzlpapír a dámske vložky veľkosti skateboardu, či aby niekde pod rukou ilegálne vykšeftovali posratú platňu s populárnou hudbou. Podaktorí zomierali zastrelení na hranici, podaktorí sedeli v base, podaktorí robili kuričov iba preto, že mali zlý triedny pôvod (áno, ľudia sa podľa pôvodu za vlády Robertovej strany delili na triedy), alebo niekde povedali alebo napísali niečo, čo nebolo v línii Robertovej rodnej Strany. A Strana prikazovala čomu majú ľudia veriť, ako sa majú obliekať, zakazovala nevhodnú hudbu, literatúru a divadlo, tlačila do dospelých aj do bezmocných detí tie svoje nenávistné sovietofilné bludy, rodičov vydierala deťmi a deti rodičmi.

Robert veľmi dobre vie, že celý November 1989 bol namierený proti papalášom - ľuďom ako on, ktorí robili na ľuďoch sociálne experimenty, tvárili sa ako obrancovia práv "obyčajných ľudí", pritom ich na každom kroku šikanovali a sami si pritom užívali. Preto ho tak nenávidí. Miluje tie luxusné hodinky a autá a dovolenky. Len ho serie, že teraz ich môžu mať aj ľudia, ktorých jediná kvalifikácia nemusí byť tá, že pochlebujú tým správnym papalášom, ktorí ich životy držia pevne v rukách a kedykoľvek ich môžu obrátiť na ruby. Tú moc by chcel.
Ale môže sa aj rozkrájať a puknúť od zlosti, mať ju už nikdy nebude.

Všetko čo z toho človeka v posledných dní vystreklo ako z puknutého infekčného vredu ma presvedčilo, že červená kravata nestačí. Ten pľuvanec, ktorým ochriachal všetkých ľudí, ktorým režim jeho strany pokazil životy, ktorí sa postavili proti systému postavenom na ľuďoch akých je etalónom - oportunistických kariéristoch -, ten nezmyje nikto.


Budem ho od dnes kresliť červeného. Tak som sa rozhodol. Keď tá farba tak preráža.