Denníček: 7.3.2010

Rubrika: Denníček, Zobrazené: 32144

„Tento štát potrebuje ideológiu“ s vypleštenými očami viackrát hystericky zakotkodáka bývalá neurotická učiteľka, toho času neurotická poslankyňa. Naša mládež je vystavená zhubným vplyvom, ktoré idú zo Západu, jačí a rozreční sa o drogách. (Ja naivný trkvas som si myslel, že makovice narezávajú v Afganistane. Ale je možné, že kolumbijský koks porazil heroín v popularite. Neviem.)

 O tom, že jej stranícky šéf je prudko závislý na orálne podávanej droge taktne pomlčí. Moderátor televíznej diskusie niečo drmolí a ani mu nenapadne túto osobu, čo si myslí, že spasí mládež počúvaním hymny a čítaním si v preambule Ústavy, preskúšať z Ústavy, kde sa môžeme dočítať hneď v prvej hlave, jej prvom oddieli, v jeho prvom článku a v prvom odstavci toho článku, že:

„ Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“

Rafael Rafaj (ďalej už len Raf – Raf) zápalisto obhajuje Vlastenecký zákon ako zhmotnenie nášho oneskoreného národného precitnutia. Argumentuje pri tom Spojenými štátmi (ktoré inak v ich mentálnom svete obvykle stelesňujú najväčšie zlo – Západ) a Kanadou, kde si ľudia vyvesujú zástavy kade tade, spievajú hymnu pri každej príležitosti a detičky prisahajú vernosť.
Americký národ pri tom vôbec nezapadá do Raf – Rafovej predstavy o národe etnickom, je to národ konštituovaný na občianskom princípe - bieli, čierni, hnedí, žltí, červení, šikmookí aj hocijakí sú všetci Američania. Kanadský dvojjazyčný národ tiež nejako nehrá tejto deravej argumentácii do karát. Národ sa zjednotil na politickom, nie na etnickom základe na spoločných myšlienkach slobodnej spoločnosti, ktorý pre nich symbolizuje vlajka, hymna a všetky tie ostatné štátne symbolické serepetičky. Občania nepočúvajú z najvyšších miest úbohé drísty o štátotvornom národe, takže sa žiadny občan, ktorý k nemu nepatrí, lebo sa narodil nevhodným rodičom, nemusí cítiť ako občan druhej kategórie.
Nemohli by sme chcieť, aby to Raf Raf a jeho družina boli schopní pochopiť. Však keď už sa narodili ako občania prvej kategórie, prečo si na tom nepostaviť kariéru, keďže už talent na všetko ostatné (okrem podvádzania a kšeftovania) chýba.

To, že sa takto správajú hejslováctvom presiaknuté vládne strany ma nijako neprekvapuje. Ich voličská základňa miluje, keď im panstvo prikazuje ako majú žiť, v ich predstavivosti je to najlepšie, čo mohli dať svetu je, že sa nenarodili ako Maďari a ich intelektuálne špičky vzhliadajú k blúzneniu Drahoslava Machalu o Jánošíkovi, Starých Slovákoch a podobne. Desia sa všetkého, čo by mohlo narušiť ich ťapákovský vesmír točiaci sa okolo fujary a halušiek.

Čo je na celej veci hádam nechutnejšie ako psychózy nejakého insitného ezoterika Raf Rafa a neustále na hrane nervového zrútenia balansujúcej Malíkovej - Belousovovej, je postoj opozície, ktorá sama seba rada vidí ako predstaviteľa „modernej politiky“.
V strachu, aby sa nezopakoval scenár z minuloročných prezidentských volieb, kedy Iveta R. neustála v podstate neustojiteľné iracionálne ataky maďarskou kartou, „moderní politici“ sa zachovali perfídne zbabelo.
Zaujali pozíciu mŕtvych chrobákov a nechali tak norme z pera našich páličov Vatier zvrchovanosti, hľadačov slovenského Stredu Európy a sadičov dvojkrížov a Lipiek ústavy úchylne šikanovať naše deti bez akéhokoľvek odporu. (Zaiste, len Maďari hlasovali jednoznačne proti, kto by sa čudoval.) Trio Palko, Mikloško a Minárik, naučené jednať proti všetkým a v tejto dobe už nemajúce čo stratiť, svojimi tromi PROTI zachraňovalo neexistujúcu česť občianskej spoločnosti, aj keď v ich prípade to vyznieva trochu ako irónia.

 Predposratosť, s akou sa naši "moderní európski politici" boja o hlasy „národne orientovaného voliča“ ich celkom paralyzuje, úzkosť s akou sa snažia nedráždiť voličov - ktorí aj tak budú voliť niekoho iného - ich celkom oberá o zdravý rozum. SDKÚ na svoju cestu podliezaniu nízkym nacionálnym pudom vykročila v roku 2007, keď drvivá väčšina jej klubu zahlasovala za zákon z intelektuálneho tanku Slota – Belousová – Rafaj – Pučík, takzvaný Lex Hlinka.
Je možné, že horia k Hlinkovi láskou, skôr si však myslím, že išlo o kryštalicky číry a perfídny oportunizmus. Ja k Hlinkovi láskou nehorím. Hlinka je pre mňa (podobne ako pre hejslovákov, v tom jedinom sa zhodneme) modla ľudákov a odkaz na Slovenský štát, ktorý posielal svojich občanov do pece.

Ale ako som už hore napísal, vôbec ma to po dvadsiatich rokoch všelijakých Hoffbauerov, Zelenayov, Húskov, Slobodníkov, Kapustov, Puchovských a iných pomätencov v spektre, ktoré je dnes pri moci, už nedokáže prekvapiť. Prekvapuje ma podpora, alebo pštrosia politika od strán, ktoré by sa mali uchádzať o hlasy ľudí ako som trebárs ja. Ľudí, ktorým táto nacionalistická agresívna atmosféra lezie krkom. Neskromne si myslím, že nie som s touto alergiou sám.
Takzvané „demokratické sily“ by už konečne mohli svoju agendu oprieť aj o niečo iné ako o počítanie prachov na kalkulačke, mohli by byť menej sociopatické a venovať pozornosť hodnotám signálov, ktoré vysielajú svojim postojom k podobným chorým nápadom. Inak sa im poľahky môže stať, že o nejaké hlasy prídu. Nemali by si byť tak isté, že im ich hodíme, iba preto, lebo musíme a je to naša psia povinnosť.
Nie je.

Idú voľby a všelijakí Raf – Rafovia potrebujú vysierať signály k svojim voličom, pred ktorými hrajú ich ochrancov pred maďarskou hydrou a sprisahaním celého sveta proti našej mladej svojstojnosti. Im je úplne šumafuk, že budú terorizovať nejaké detičky, oni potrebujú ukazovať na neprajníkov nášho vyvoleného národa. A opozícia im na túto imbecilnú hru skočila.

Áno, aj my sme si tiež v škole kadejaké pesničky museli vypočuť. Na školských akadémiách okrem Československej aj Sovietsku hymnu a Internacionálu, na hudobnej sme vyspevovali Mládežnícku a Pieseň práce. Na ruštine Kamandir geroj Čapajev. Nijakú lásku k socialistickému zriadeniu ani k Sovietskemu zväzu v nás týmto spôsobom nikto nevypestoval. Bolo nám to smiešne a liezlo nám to na nervy. Pre zástavy ktorým sme sa chodili kľaňať sme mali vyhradenú celú jednu miestnosť. Volalo sa to Sieň družby (alebo tak nejako) a okrem samovarov, maľovaných drevených lyžíc a obrázkov detských udavačov typu Pavka Morozov, boli tam zástavy všetkých sovietskych republík včetne všelijakých obskúrnych oblastí z ktorých mi v pamäti najviac utkvela Oblasť Uluť– ťuťmenská.
Neviem, kto tie fangle vyrábal a či sa v socialistickom hospodárstve dali robiť kšefty s takýmito bizarnými komoditami.
Mám ale intenzívny pocit, že nákup zástav do každej jednej triedy každej štátnej školy je tučný kšeft. Keď sa jedného dňa zistí, že naši rodoľubovia majú priateľov, ktorí vyhrajú štátny tender zverejnený na nástenke v zamknutej pivnici stráženej leopardom na dodávku vlajok a vytlačených preambúl, nebude nikto prekvapený.

Pri nejakom inom zákone ako tomto by človek mohol mávnuť rukou – no dobre, keď raz nebudú pri moci, tak sa ten zákon zruší. Ale nie. Kto z týchto zbabelcov si lajzne aby rušil niečo s takým nabubrelým názvom „Vlastenecký zákon“?
Najmä ak máme na pamäti, že Dzurinda a spol. mali za osem rokov počítania na svojich suchárskych kalkulačkách problém zrušiť omnoho ľahšie zničiteľné dračie vajcia typu Ministerstvo výstavby, čo tomu chudákovi murárovi Ľuptákovi ušili na mieru aby neotravoval, alebo všelijaké tie Národné Osvetové a Literárne centrá, plody mečiarovskej svojstojnej kultúrnej revolúcie.
Nemali čas.
Strčili hlavy do piesku.
Takže sa máme na čo tešiť. Vyzerá to, že táto zhovädilosť tu bude zabetónovaná navždy.
Nebude „politická vôľa“.

Láska k národu, poťažmo k štátu sa podľa mňa buduje nejako úplne inak.
Zaiste, môžeme byť ako tie kačičky, ktoré Konrad Lorenz presvedčil, že je ich kačacia mať iba preto, že bol prvý živý tvor čo ho videli.
Predpokladajme, že človek je zložitejší organizmus ako vtáčik.  Áno, môžeme milovať svojich rodičov aj keď sú trebárs násilnickí alkoholici.

No dobre.
Vychádzajme zo všeobecného predpokladu, že by mal byť človek hrdý na nejakú krajinu a nejaký národ, najlepšie svoj. (Ja osobne to nepovažujem za automatické a nehanbím sa za to. )
Myslím si, že na to aby človek mohol ku krajine cítiť niečo pozitívne, mal by sa v krajine dobre cítiť. Ten pocit sa skladá z veľmi mnohých faktorov, z ktorých pravdepodobne najdôležitejšie je správanie sa ľudí voči sebe, cudzím, tým iným a k svojej krajine.

Som preto toho názoru, že viac ako kľananie sa nejakým modlám by viac našim deťom v ich pocite, že žijú v nejakej normálnej krajine - do ktorej sa nenarodili za trest - pomohlo to, keby ich na školách veľmi nenápadne ale dôkladne naučili pár základných vecí.
Vecí, ktoré bohužiaľ neovládajú ani mnohí dospelí ľudia.
Ako napríklad:
Klamať sa nesmie.
Kradnúť je zlé.
Odpadky patria do koša.
Ohľaduplnosť je veľmi dôležitá.
Treba mať rád svoju prácu a treba ju robiť dobre, nech už je to čokoľvek.
Pod slovom pohostinnosť sa nemyslí chlastanie.
Umenie (aj keď sa tam nestrieľa do bránky) je tiež niečo, na čo môže byť nejaký národ hrdý.
Atď.
Atď.
Atď. 


O takých 200 – 300 rokov by sme sa mohli dožiť toho, že by to tu bolo celkom dobré miesto na život, na ktoré by sme mohli byť hrdí aj bez toho, aby nejakí úchyláci museli zneužívať naše deti.