Denníček: 8.8.2011

Rubrika: Denníček, Zobrazené: 34754


Po asi polročnej gravidite sa narodil 27.mája 2008.
Nevedel som presne, kto to bol. Neviem doteraz. Bol rozvedený, mal dvoch chlapcov, dvojičky, ktoré nevedel ani rozlíšiť. No úplný blb. Dobrák, ale blb, slon v porceláne medziľudských vzťahov.



Chlapík, čo zaspal dobu a myslí si, že detstvo 21. storočia by malo byť podobné detstvu jeho,  kdesi za vzďaľujúcim sa horizontom osemdesiatych rokov. Jeho exmanželka ho pravdepodobne opustila, preto, že je neschopný a ona je raketa, čo vie, čo chce. On doteraz nevie. Už dávno nie je dieťa, a nikdy z neho nebude muž. V práci je handra, človek milión.



Jeho mladá frajerka je mladšia, ale dospelšia.
Takto som to vymyslel, potácajúcich sa tridsiatnikov - študijného materiálu - pobehuje okolo habadej.

„Ten komiks má autobiografické črty?“ zdesene sa pýta kolegy Morvay. „Až taký sociopat hádam nie som“ snažím sa kamuflovať. „To sa ti teda nepodarilo“ – hovorí mi v podzemí klubu bývalá hviezda alternatívneho rádia, v súčasnosti mozog vymýšľajúci spôsoby ako predať šalala tralala  paušály. „Nie je každý deň nedeľa“, odpovedám, sám seba v duchu potľapkávajúc za tento vtip, ktorého pointu sobotného vydania viem oceniť len ja.



Každú stredu som kvôli tomu neučesanému chlapíkovi v žltom roláku odnadával, pokúšajúc sa zo seba dostať nejakú spomienku na jeho život tými najbizarnejšími metódami, končiac obvykle pri tej najosvedčenejšej, ktorú som používal už pri tupej povrchnej Jane zo ženského časáku. Vaňa plná chladúcej vody v noci zo stredy na štvrtok a v nej zúfalý chlapík s premočeným skicákom snažiac sa vyluhovať z mozgu čokoľvek použiteľné.



Túto metódu využíval aj Jožinko Schek, spomína ako nenávidel Jožinka, dieťa svojich rodičov a jeho každotýždenný pôrod v teplej vode. Po pôrode nasleduje už iba brnkačka, hodiť to všetko na papier. Nakreslí to už aj cvičený šimpanz.
Jožinko nazýval to svoje nevinné dieťa Idiotom a aj doteraz, na prahu deväťdesiatky k nemu horí úprimnou nenávisťou.
Ako mu ten zasran strpčoval život.





Plietol sa mi ten bezradný chlapík pod nohy, motal sa mi medzi postavičkami politikov na ktorých som myslel cez deň, snažiac sa rozdeliť svoj mozog a svoj čas tak, aby tá večne trpezlivá a láskavá redaktorka Anita nemusela kempovať pri počítači do štvrtkovej noci, znášajúc bedákanie grafika, ktorému utečie autobus. Snažil som sa, nevedel som to. Znenávidel som štvrtok.
Ako riešenie sa zdalo, že chlapík potrebuje mať dvoch rodičov. Tak sme asi pol roka sedávali so Samom Trnkom po zafajčených knajpách, bezradne sa na seba pozerajúc, občas sa nepríčetne smejúc.





Stále sa mi zdalo, že tá postava nechce a nechce ožiť. V porovnaním s Calvinom a jeho imaginárnym tigrom, ktorých som mu osobne vybral za spoločnosť na zadnej strane sobotnej prílohy, Grogy živoril v svojom svete neschopný na danej ploche predviesť niečo viac, pre čo by ho ľudia mohli milovať.



„Však to je o mne, to nemusím čítať v novinách“ hovorí pragmatický redaktor.
No dobre.
Dva dni práce na vrch k tým šiestim pracovným ma unavovali. Buď on, alebo ja.
Nikoho ten chlap nebavil.
Tak som ho jednoducho bez rozlúčky a štýlu nechal zmiznúť a jeho svet prikryla reklama.
Nesporne pre naše noviny užitočnejšia.
Na cintorín mojich hrdinov pribudol ďalší hrobček.



Aj keď teda jeden nikdy nevie.