1. MôJ PRVÝ KONTAKT S KARIKATÚROU
Začiatky s karikatúrou... veľmi živé pekné spomienky pochádzajúce možno ešte z detstva, ako blízko ste mali ku karikatúre, ako ste sa jej začali venovať...
Kreslím od mala. Sedával som za otcovým písacím stolom, počúval som gramofón a kreslil som. Nemal som nikdy ambíciu kresliť realisticky, ak si niekto myslí, že preto sa to má nazývať karikatúra, je to jeho problém. Je to tak nenazývam a toho slova sa štítim.
Mal som rád Sempého, ba aj Goscinnyho, niektoré veci z francúzskeho komunistického plátku pre deti Pif, Schultzových Peanuts, Mortadella a Filoména, ktorých u nás tlačila pre nemecký trh Neografia pod menom Clever&Smart. Zo slovenských vecí samozrejme Schekovho Jožinka, dieťa svojich rodičov. To hovorím o komiksoch. Vždy som si myslel, že budem kresliť komiksy. Ako dieťa som samozrejme nepomyslel na to, že by som mohol kresliť politické komentáre.
V tej dobe na mňa veľmi vplývali rôzne show, ktoré sa k nám cez hranicu dostávali na vlnách ORF. (Pre mladších: ORF, bola okrem maďarskej televízie jediná zahraničná televízna stanica, ktorá sa dala v Bratislave za čias reálneho socializmu chytiť. Na našej televízii v tej dobe počítal Vasiľ Biľak s kombajnistami zrná pšenice, Gusto Husák si triasol rukou s Fidelom Castrom a Ivan Krajíček sa hlasno smial na svojich komunálnych vtipoch.)
Muppet Show, Road Runner, Pink Panther, La Linea, Monty Python`s Flying Circus.
Jedinými predstaviteľmi naozajstného slovenského humoru boli (aj sú) pre mňa Lasica a Satinský.
Suma sumárum: Humor som vždy fetoval a kreslil som rád.
Potom sa to nejako spojilo.
2. SPOZNATEĽNOSŤ
Každý chce mať svoj štýl a ten sa odvíja od postavičky, ktorou sa chce karikaturista odlišovať od ostatných, aby bol spoznateľný. Aká je vaša postavička (vec), ktorou sa prezentujete? Kedy vám napadla? Ako dlho vám trvalo, kým ste si ju našli?
Štýl sa samozrejme časom mení. Nemôžem sa pozerať na svoje kresby spred piatich rokov a o päť rokov nebudem môcť cítiť tie dnešné. Nerád by som ustrnul. Napriek každodennému stresu s uzávierkou sa snažím skúšať neustále nové veci. Nemám žiadnu špecialitku. Nemám postavičky, svet je plný rôznych figúrok, neviem prečo by som mal byť umelecky monogamný. Každopádne kreslím rád bežných ľudí v pokrkvaných nohaviciach, starých svetroch a s vačkami pod očami. Alebo tie tetky s fialovými baranicovitými účesmi, nákupnými taškami a tučnými psami s krátkymi nožičkami a ružovým ňufákom. Deti s cigaretou v hube. Nemusím si nič groteskné vymýšľať, keď stačí len ukazovať prstom okolo seba. Ja nefabulujem, len pozorujem.
3. ... AKO HOBBY?
Dá sa karikatúrou uživiť na Slovensku alebo ju máte ako hobby? (a ak iba hobby, tak čo vás živí?)
Neviem, ako sa darí karikaturistom, ktorí kreslia v meste portréty s veľkými ušami.
Za seba môžem povedať, že sa to dá. Chvíľu mi to trvalo, kým som začal dostávať normálne peniaze. To za cenu, že pracujem 15 a viac hodín denne. Aj tak nestíham všetky veci, ktoré by som chcel. Monentálne som si vytýčil úlohu menej pracovať a viac žiť.
4. HUMOR – ZÁBAVA
Baví vás ešte robiť humor v tejto spoločnosti? Alebo v takom svete, ktorý už humorný ani nie je? Aby bol človek humorista, musí sa celý deň smiať?
Človek, ktorý robí humor sa nemusí smiať. Humoristi, ktorí sa smejú na vlastných vtipoch sú mi krajne podozriví. Väčšinou ani nebývajú vtipní. Myslím, že je humor a zábava nie je to isté. Neviem kam mierite s otázkou, či ma baví robiť humor v tejto spoločnosti. Určite by ma to bavilo viac niekde, kde by som si tým mohol zarobiť na vilu s výhľadom na oceán prepchatú obrazmi od Jacksona Pollocka.
Ale pokiaľ mierite na to, že by tu mali byť nejaké horšie podmienky na tvorbu, ako niekde inde, tak si myslím, že kto je slobodný vnútorne, bude slobodný aj v base. Ja sa vnútorne slobodný cítim a nekladiem si žiadne obmedzenia.
5. KTORÝ Z HUMOROV
Čo vám pripadá najsmiešnejšie – z akej témy vychádzate pri karikatúre? Stretli ste sa už aj s názorom, že karikatúra nie je umením?
Keďže sa primárne venujem politike, môj humor vychádza z vyprázdnenosti rečí politikov a z neustálej nasranosti Slovákov na celý svet. A upozorňujem, že námet, do ktorého sa opriem, mi nemusí vôbec pripadať smiešny. Skôr naopak. Smiešne môže byť možno to, čo s tým urobím ja.
Je mi srdečne jedno, čo je umenie. Mám tri papiere s pečiatkou o svojej kvalifikácii v oblasti umenia. Čiže teoreticky, všetko, čoho sa dotknem, by sa malo premeniť na umenie. Pre mňa je dôležité, že robím niečo, za čo sa nehanbím a majú to radi ľudia, ktorých si vážim. Pokiaľ by som robil to isté, ale vystavoval by som to v galérii, kde by sa prišlo pozrieť desať mojich kamošov plus x nejakých vyjedačov vernisážového občerstvenia, už by to dostalo punc umenia? Ja mám radšej desaťtisíce svojich čitateľov, ak mám byť úprimný. Pre mňa je umenie to, keď viem niečo, čo nevedia iní.
6. SVETOVÝ IDOL
Kde sa podľa vás robí najlepšia karikatúra – v ktorom štáte? Každá krajina má svoju mentalitu aj humor, ktorý sa odzrkadľuje v karikatúre – ktorý vám je najbližší (skúsme okrem slovenského, samozrejme)
Ja som odchovaný na americkom a britskom humore. Milujem obrázky z New Yorkera, idem sa docikať na poviedkach Woodyho Allena a Jamesa Thurbera. Doteraz slzím pri Muppet Show aj pri Monty Pythons. Ruský humor mám samozrejme veľmi rád tiež, ale tam som v oblasti kresleného humoru nenašiel nič, čo by sa približovalo kvalite písaného ruského humoru aký robili Iľf a Petrov, či Zoščenko.
Pokiaľ mám byť konkrétny, z kresliarov mám rád Charlesa Addamsa, Petra Arna, Jamesa Thurbera, Billa Watersona, Charlesa Schultza, Roberta Crumba, Willa Eisnera, Nicolasa DeCrécyho, Davida B, Arta Spiegelmanna, Walta Kellyho, George Herimanna, Jamieho Hewletta... mám pokračovať?
