Tintinove dobrodružstvá: Žezlo kráľa Otakara (Le Sceptre d'Ottokar)

8. 3. 2006, Rubrika: Pamflety, Zobrazené: 1918

 

 

Tintinove dobrodružstvá:

Žezlo kráľa Otakara  (Le Sceptre d'Ottokar)

Casterman / Enigma 2005

 

Slovenský čitateľ komiksov (haló, je tam dakto?), má konečne možnosť si vo svojej rodnej reči prečítať aspoň jedno poriadne preložené a graficky neodfláknuté vydanie dobrodružstiev kresleného belgického reportéra Tintina. V nezvykle kvalitnom spracovaní sa ku nám táto absolútna klasika európskeho komiksu dostáva vo farbe po takmer sedemdesiatich rokoch od svojho prvého čiernobieleho vydania v roku 1939.

 

V našich krajoch ide o nesporne odvážny počin, a to prinajmenšom z dvoch dôvodov:

 

1.Čitateľ komiksov je u nás stále považovaný za poloanalfabeta, ktorý k pochopeniu textu potrebuje obrázky. Komiks ako taký sa považuje za nositeľa zlého vkusu a amerikanizácie kultúry. To je však veľký omyl, komiks, ktorý nesie po francúzsky neutrálnejší názov la bande desinée je v dnešnej dobe úplne samozrejme považovaný za jednu z vlajkových lodí frankofónnej kultúry a svojbytné médium s vlastnými výrazovými prostriedkami. (Ročne sa vo Francúzsku, ktoré nikto nebude podozrievať k prehnaným sympatiám k americkej kultúre predá okolo 30 miliónov komiksových albumov, niektoré v nákladoch presahujúcich 100 000 exemplárov, za rok údajne vychádza okolo 1000 nových titulov.)

2. Na slovenský trh sa pokúsilo uviesť neúspešne Tintina začiatkom deväťdesiatych rokov už aj vydavateľstvo Egmont, v preklade, ktorý išiel zjavne cez nejakú anglickú okľuku. Tintin si mladých čitateľov nezískal a tí starší si ho z nostalgie nekúpili, lebo na nostalgické slzenie nad komiksom mali porevolučné vydanie Rýchlych Šípov. Zatiaľ čo Tintin a jeho hovoriaci foxteriér Milou sú v Belgicku a vo Francúzsku národnými hrdinami a vo svete sa doteraz predalo 200 miliónov kópií ich albumov v 58 rečiach, ku nám cez železnú oponu dovtedy neprenikol.

 

Belgické vydavateľstvo Casterman za pomoci slovenského vydavateľstva Enigma a podpory Ministerstva zahraničných vecí Francúzskej republiky (dobre vidíte) a Francúzskeho inštitútu v Bratislave sa podujalo mladého ružolíceho reportéra napriek tomu priviesť zas. Tentokrát ide o preklad za francúzštiny o ktorý sa postaral hneď celý kolektív prekladateliek, študentiek Pedagogickej Fakulty UK. Diskutabilné je, prečo si zúčastnení vybrali akurát Hergého dielo, vydavateľstvo Casterman disponuje tučným portfóliom inovatívnejších komiksov, ktoré by mala väčšiu šancu pritiahnuť čitateľský záujem. Médium komiksu sa od tridsiatych rokov 20. storočia nesmierne vyvinulo a začínať takouto komiksovou skamenelinou, je niečo podobné, ako keby sa televízia v dnešnej dobe pokúšala zaujať klasickými filmami nemej éry.

Každopádne, klasika je klasika.

 

Hergého (Hergé, vlastným menom Georges Rémi,1907-83)  dielo venované Tintinovi obsahuje dohromady 23 komiksových albumov, ktoré vznikali v rozmedzí rokov 1930 až 1976.  Najdiskutovanejšií býva druhé Tintinovo dobrodružstvo z roku 1931, v ktorom navštívil hlavný hrdina Kongo a ako správny príslušník kolonizujúceho národa jednal s domorodým obyvateľstvom s o poznanie väčším dešpektom ako so svojim bielym foxteriérom. (Tento diel bol neskôr viackrát prerábaný, aby dostal súčasnú politicky korektnú atmosféru.) Odhliadnuc od Hergého rasovej nejapnosti a jeho veľmi laxnému, (niektorí hovoria, že až kolaborantskému) prístupu k nacistom, sú Tintinove dobrodružstvá považované vo frankofónnych zemiach za povinnú výbavu rodinnej knižnice.  S tým je samozrejme spojený veľký biznis s darčekovými predmetmi a Tintin prítomný takmer všade, od známok a sôch až po belgické desaťeurovky. 

 

Zatiaľ čo Egmont nás v roku 1994 potešil dielmi, ktoré Hergé nakreslil ako deviate a jedenáste v poradí, Žezlo kráľa Otakara je číslo osem. Zjavne to so systematickým vydaním celej série nemyslí ani tentokrát nikto vážne. Snažím sa nájsť nejakú logiku vo výbere práve tohoto dielu a bránim sa myšlienke, že by priatelia zo Západnej Európy, ktorí podporili vydanie tohto albumu, chceli ulahodiť našim balkánskym dušiam. Prečo potom nezačat prvou knihou Tintin v krajine Sovietov?

 

Tintin, mladý reportér s účesom, čo zas prišiel do módy, v pumpkách a baloňáku opäť nenapíše žiadnu reportáž, lebo, ako tradične sa systémom deus ex machina zamotá do udalostí s ktorými by nemal mať vôbec nič spoločné. Tentokrát ide o chystaný vojenský prevrat v krajine zvanej Syldavsko. Fúzy, ktoré visia pod nosom domorodému krojovanému, alebo uniformovanému obavateľstvu napovedajú spolu s bizarným mixom latinky a azbuky, že Tintin sa ocitol na Balkáne. Z dnešného pohľadu diétny akčný príbeh rozpráva o krátkom konci jedného komplotu organizovaného predsedom strany Oceľová garda Müsstlerom (zjavne Mussolini šmrncnutý Hitlerom). Kto to celú túto balkánsku krízu vyrieši, nemusíme hádať. V Syldavsku síce nestretneme starého Tintinovho kamoša večne naliateho kapitána Haddocka, zato detektívne dvojičky Dupont a Dupond nás okrem staromódneho humoru padania na zadok a búchania sa do hlavy môžu potešiť vtipnou lokalizáciou ich mien na Horvát a Horváth. Album sa od svojich Egmontovských predchodcov líši kvalitným polygrafickým spracovaním a najmä kvalitným letteringom (v bežnej knihe by sme povedali sadzba) pôvodným písmom. Fajnšmekri zaregistujú v príbehu aj Hergého prítomnosť. (Strana 38, spodný panel, blond pán v zelenej uniforme.)

 

Tintinológovia často používajú Žezlo kráľa Otakara ako dôkaz o Hergého protitotalitnom cítení. Diskusie o tom,  aký bol v skutočnosti postoj pána Rémiho k nacistickým okupantom dodnes neutíchajú. Slovensko s astonomicky vysokou pravdepodobnosťou tieto hádky minú, nebudú sa viesť ani debaty nuansách Hergého štýlu ligne claire, každopádne jeden z množstva dlhov voči slovenskému čitateľovi môžeme považovať za splatený. A je pekné, že sa s vydaním nečaká na uvedenie Spielbergovej filmovej adaptácie.